„Gideon Klein patrí ku skupine skladateľov, pre ktorú sa vžil názov terezínski skladatelia.“

„Jedným z vrcholov večera bola premiéra diela mladého skladateľa Daniela Chudovského Třináct atributů milosti.“

„Otázkam, ako by sa Kleinova tvorba vyvinula, sa ubránime len ťažko.“

Jeden z koncertov festivalu Gido se vrací domů, venovaného skladateľovi Gideonovi Kleinovi, sa 5. decembra uskutočnil v pražskej Maiselovej synagóge. Slávnostný predvečer stého výročia skladateľovho narodenia priniesol okrem diel Kleina aj diela ďalších židovských autorov či premiéru diela Daniela Chudovského a krst knihy Dopis od Gideona Davida Fligga. Hlavnými protagonistami bola speváčka Irena Troupová a sláčikové kvarteto FAMA Q v zložení David Danel (housle), Roman Hranička (housle), Ondřej Martinovský (viola) a Balázs Adorján (violončelo).

Gideon Klein, žiak Aloisa Hábu, patrí ku skupine skladateľov, pre ktorú sa vžil názov „terezínski skladatelia“. Ide o autorov židovského pôvodu, ktorí boli počas druhej svetovej vojny deportovaní do „zberného“ koncentračného tábora Terezín, z ktorého boli väčšinou ďalej presúvaní do vyhladzovacích táborov, prevažne do Osvienčimu. Napriek svojmu určeniu bol však tábor v Terezíne dejiskom početných kultúrnych aktivít, ktorými sa väzni odpútavali od myšlienok na bezútešnú budúcnosť. V Terezíne tak fungovali rôzne umelecké telesá (spomeňme napríklad sláčikový orchester vedený dirigentom Karlom Ančerlom, neskorším umeleckým šéfom Českej filharmónie), ktoré okrem iného hrali práve hudbu terezínskych autorov. Okrem Gideona Kleina k nim patril napríklad Viktor Ullmann, Rudolf Karel či Hans Krása, ktorý v Terezíne dokoca uviedol svoju operu Brundibár.

Večer v Maiselovej synagóge otvorilo Prelúdium, ktoré Klein napísal pre sólovú violu. Hral Ondřej Martinovský. Kompozíciu s jemnými náznakmi neskorého romantizmu, skôr však už smerujúcu k uvoľnenej tonalite, predviedol presvedčivo, s veľmi nápaditou, v expresívnejších miestach možno trochu opatrnou, prácou s tónom. Nasledujúce piesne Viktora Ullmanna, Herbst (Jeseň), Tote wollen nicht verweilen (Mŕtvi nechcú zostávať) a Erwachen zu Weihnachten (Vianočné prebudenie), podala nesmierne sugestívne Irena Troupová, ktorá Ullmannovej vokálnej tvorbe venovala aj dvojicu kompaktných diskov.

Ullmann bol žiakom Arnolda Schönberga, s čím iste súvisí aj charakter jeho hudby: od tonality sa odkláňa, v horizontále len málokedy vysledujeme tradičné melodické postupy, čím stúpajú obzvlášť nároky na interpreta. Troupová sa s Ullmannovou hudbou vysporiadala výborne, vhodne zasadzovala svoj hlas aj do iných než „klasických“ polôh, čím vyzdvihla nevšedné, často tajomné vyznenie diela. Po piesňach sme počuli Tanec pre sláčikové trio od Hansa Krásu. Ide o rytmicky pregnantnú, energickú kompozíciu. Vznikla pritom len niekoľko mesiacov pred autorovou smrťou. Hráči FAMA Q zvolili temperamentnú, zemitú interpretáciu a napriek drobným nepresnostiam šlo o vydarené číslo.

Jedným z vrcholov večera bola premiéra diela mladého skladateľa Daniela Chudovského Třináct atributů milosti. Ako autor píše, jedným z východísk skladby boli úvahy o vzťahu človeka a Boha. K rozpracovaniu tejto témy si zvolil text z knihy Exodus, kde Boh oboznamuje Mojžiša práve s atribútmi milosti: je medzi nimi napríklad uvedomenie si božstva seba samého, vytváranie láskavosti či prejavovanie súcitnosti. Kompozícia pre mezzosoprán a sláčikové kvarteto sa nepohybuje v nijak zvlášť experimentálnych rovinách. Celkom prehľadný a funkčný kontext skladateľ ozvláštňuje napríklad príznačne citlivým použitím mikrointervalov. Třináct atributů milosti ponúka širokú výrazovú a dynamickú škálu, končí v nehlučnom šepote speváčky. Nech už však Chudovský použije akékoľvek prostriedky, stále udržuje dielo súdržné, s vhodnou aplikáciou kontrastných prvkov tak, že poslucháč stále vníma s maximálnym zaujatím. Navyše, duchovno a mystičnosť neostali len v zámere skladateľa. Zreteľne ich bolo cítiť dokonca ešte aj po doznení skladby – určite aj vďaka vnímavému, oduševnenému výkonu interpretov.

K dielu Gideona Kleina sme sa večer vrátili ešte jeho Sláčikovým kvartetom op. 2. Šlo o jeden z najkomplexnejších kusov večera a takisto aj o jeden z najlepšie prevedených. Ťažiskom kvartetu sú krajné časti, stredné Vivace ma non troppo je oproti nim naozaj krátke. Rovnováhu však práve rozsah prvej a tretej časti vyrovnáva. Obzvlášť dobre vyznelo najmä záverečné, lyrické Andante cantabile, ozdobené spevnými violončelovými líniami. Posledným číslom bola Meditace na staročeský chorál Svatý Václave od Josefa Suka, v čase protektorátu veľmi dôležitý opus z českej hudby.

Život väčšiny terezínskych umelcov bol prerušený tragicky a predčasne. Gideon Klein však bol ešte o zhruba dvadsať rokov mladší než Krása či Ullmann, a otázkam, ako by sa jeho tvorba vyvinula, sa tak ubránime ešte o to ťažšie. Isté však je, že si pozornosť zaslúži, a zásluhou čoraz aktívnejších iniciatív venujúcich sa tejto špecifickej kapitole českej hudby ju postupne skutočne dostáva. Buďme za to vďační: počiny, ktoré túto hudbu pripomínajú majú totiž, prirodzene, aj výrazný mimohudobný presah. V dnešnej dobe, kedy sa na históriu mnohí nahliadajú čoraz ľahostajnejšie, môže byť dôležitým mementom.

Foto: Archivy festivalu, PKF