„Haštal Hapka výborne odhadol päťminútový priestor, nesnažil sa toho doňho vtesnať príliš veľa, dobre si rozmyslel, čo naozaj potrebuje zdieľať.“

„Awakening totiž pri všetkej svojej rozmanitosti pôsobí celistvo, ukotvene, až rozvážne. Autor akoby už mal nad zdieľaným obsahom, hoci dosť osobným, istý nadhľad.“

„Pre tunajších skladateľov a skladateľky predstavuje spolupráca s ansámblom týchto kvalít nenahraditeľnú príležitosť.“

Ensemble Modern zahájil v piatok 30. mája svoju trojročnú rezidenciu na pražskojarnom víkende Prague Offspring. Špičkový ansámbel so sídlom vo Frankfurte priniesol na festival virtuozitu, neopočúvanú zvukovosť, úprimný záujem a mnoho invencie: a to v dielach svetových skladateľských ikon, ale aj mladých českých (a slovenských) autorov a autorky.

Intenzívny víkend so súčasnou hudbou ponúka Pražské jaro už niekoľkýkrát a zdá sa, že s čoraz väčším úspechom. Piatkový večer v sále DOX+ bol vypredaný – vrátane niekoľkých radov prístavkov. Prague Offspring pre svoje (do značnej miery poučené) publikum vyberá hudbu s vedomím, že už nemusí presviedčať o atraktivite súčasnej tvorby, nepotrebuje obhajovať jej estetiku, nemusí robiť kompromisy a vyvažovať progresivitu. Na druhej strane je však festival širšou platformou, než rôzne nezávislé, alternatívne iniciatívy; prirodzene sa tak štýlovo nevyhraňuje nijak radikálne a dáva priestor viacerým skladateľským pohľadom.

V piatok večer sme mohli porovnať hneď niekoľko týchto pohľadov. Vlastne sme sledovali dve „linky“ – jednak sme počuli skladby zahraničných skladateľov, blízkych Ensemblu Modern (Unsuk Chin, George Benjamin), jednak diela mladých českých autorov a slovenskej autorky. Premýšľala som, či sa medzi dielami dá nájsť nejaká spojitosť – všetky prípadné spojky by sa však zdali byť trochu násilné. Za spoločného  menovateľa skladieb si teda môžeme zvoliť fakt, že boli autentickými výpoveďami svojich autorov a že sa Ensemble Modern ukážkovo ujal každej z nich.

Ensemble Modern sa asi najjednoznačnejšie ukázal v dvoch kompozíciách, ktoré program ohraničovali: vo Fantaisie mécanique od Unsuk Chin a v skladbe At First Light od rezidenčného autora Georga Benjamina. Tieto skladby sú súboru dobre známe, zrovna s Benjaminom spolupracujú systematicky a dlhodobo, ich prejav tak mohol byť bezo zvyšku suverénny a tvorivý. V komorne obsadenej Fantaisie mécanique skvele vyznela súhra členov súboru (klavír, trúbka, trombón a dvaja hráči na bicie). Mechanický, pregnantne rytmický element tu často obstaráva práve klavír. Klavirista Ueli Wiget hral part so železnou precíznosťou a pevným úhozom, v rámci zoskupenia sa celkom prirodzene stával akýmsi centrálnym bodom. Pozornosť na seba pútali aj fantasticky pojaté party dychových nástrojov (Sava Stoianov, Uwe Dierksen). Ensemble Modern tu dosahuje presne to, čo autorka v texte o skladbe označuje „prísnou virtuozitou“ – tá sa vo fantazijnom toku stáva vlastne formotvornou. Úplne iný typ interpretačného umu museli hráči uplatniť v poslednej skladbe večera, v At First Light od Georga Benjamina. Skladba stavia na pomerne poetickej predlohe: na práci so svetlom zachytenej na obraze Williama Turnera. Keď počujeme Benjaminovu kompozičnú reč, asi nás neprekvapí, že študoval u Messiaena; záujem o farbu je uňho celkom zreteľný. Ensemble Modern má pritom pre jeho prácu dokonalé pochopenie. At First Light zaznelo s ohromujúcim množstvom detailov vo zvukovosti, vychádzajúcej z naplnených inštrumentačných zámerov.  Ak som pred chvíľou písala o virtuozite jednotlivcov, tu je potrebné vyzdvihnúť hlavne kompaktnosť súboru. A treba o nej hovoriť jedným dychom s pochvalou dirigenta Michaela Wendeberga. Myslím, že sa jeho vklad zásadne odrazil v plastickosti diela, vo výstavbe jednotlivých gest, ktoré sú v partitúre často opatrené plynulými, nie však príliš tiahlymi dynamickými zmenami.

Dôležitou a očakávanou súčasťou večera boli premiérované kompozície. Tradične zazneli „päťminútovky“, tentokrát len od tri: A Lay in the Dive od Haštala Hapku, Morphing Amadeus Jana Ryanta Dřízala a Pulsum Noctis Barbory Tomáškovej. Väčšia kompozícia bola tentokrát objednaná od Pavla Šabackého, Ensemble Modern zahralo jeho cyklickú skladbu Awakening.

Ako prvá zaznela Hapkova skladba. Autor dostal objednávku na základe minuloročného úspechu v rámci „reading lessons“ ešte s Klangforom Wien – a povedala by som, že túto príležitosť využil veľmi zodpovedne. Až tak, že som si v priebehu počúvania vravela, že oproti svojej predošlej tvorbe trochu zvážnel. Stále síce počujeme napríklad prácu s motívmi evokujúcimi neartificiálne žánrov, do skladby sú ale zaradené organicky, neprovokujú, nepôsobia ako hravé hľadanie, ale ako cielený prejav estetiky. Dôležitým prostriedkom sa Hapkovi stávajú štvrťtóny. V dobe, keď sa skladatelia zriekajú temperovanej chromatiky, môže byť rozhodnutie použiť ešte dvojnásobok rovnomerných „dielikov“ skoro prekvapivé. Autor sa ale v tomto prostredí evidentne cíti slobodne a vďaka štvrťtónom napríklad získava trochu delikátnejšie kontúry. Skladba má podľa Hapkových slov pôvodne nezamýšľanú spojitosť s jednou jeho obľúbenou piesňou, ktorej štruktúru následne „rozcupoval“ a znovu pospájal: „jakoby rozebral milovanou osobu a pak sej i pokusil znovu sestavit“. Mohli by sme teda očakávať fragmentovaný priebeh. Nie je tomu ale celkom tak, skladba sa skôr odvíja ako relatívne pokojná plocha, postupne citlivo rozrušovaná konkrétnejšími gestami, motívmi. Celkovo šťastným rozhodnutím bola podľa mňa určitá ekonomika celku. Haštal Hapka výborne odhadol päťminútový priestor, nesnažil sa toho doňho vtesnať príliš veľa, dobre si rozmyslel, čo potrebuje zdieľať. Vďaka tomu k obsažnej výpovedi naozaj došlo.

Inšpirácia už existujúcou hudbou je prítomná, tentokrát úplne vedome, aj v skladbe Morphing Amadeus od Jana Ryanta Dřízala. Dřízal je na pražskej scéne už dobre zabehnutým autorom s vyprofilovaným rukopisom, ktorý možno nepatrí k tým najradikálnejším. Morphing Amadeus ale určite nie je žiadnou stávkou na istotu. Parafrázovanie populárnych hudobných myšlienok sa môže stať základom pre veľmi dôvtipné kompozície, presne takisto ale môže znieť ako klišé, v ešte horšom prípade ako zneužitie. Tým nežiadúcim alternatívam sa našťastie Jan Ryant Dřízal dokázal vyhnúť. V Morphing Amadeus pracuje s motívmi z Dona Giovanniho poctivo, na základe spoľahlivo uchopeného remesla. Vlastnosti prevzatej hudby (často ide o veľmi drobné útržky, časti harmonických postupov a podobne) skôr vyostruje a zveličuje, než že by ich potláčal a pretváral. Je to proste trochu viac rock’n’roll. Sám skladateľ píše o efekte „morfing“, kde je jeden obraz plynule zamenený za druhý. Výsledkom je intenzívna skladba s početnými zmenami tempa, úsečná v tektonike, spojená sústredenosťou materiálu. A neľahká na súhru: v náhlych strihoch dostal určite zabrať aj súbor ako Ensemble Modern.

Tvorbu Barbory Tomáškovej poznám zo všetkých autorov uvádzaných v rámci večera najmenej, jej skladbu som teda vnímala možno vo voľnejších súvislostiach. Slovenská autorka, ktorá je zároveň performerkou, sa na Pražskom jare odprezentovala skladbou Pulsum Noctis. Autorka v texte o skladbe navnaďuje na tajomno: píše o „hľadaní ticha v noci, o rozpletaní povrázkov, ktoré dusí spánok“ a o „pulzoch noci, ktoré […] nedovoľujú spať“. Pulzácia je v skladbe celkom zreteľná, v gradačných vlnách a frázach, ktoré sa vzájomne prelínajú, prerušujú, premieňajú sa jedna na druhú. Napätie často kulminuje skrze repetovaný materiál, len málokedy však dosahuje očakávaný cieľ. Popretie teleologického smerovania hudobného toku je samozrejme úplne legitímnym rozhodnutím. Takisto pokúšanie poslucháčovho očakávania nedokončenými, nedopovedanými pointami môže pôsobiť pútavo. V Tomáškovej kompozícii sa to ale podľa mňa darilo len čiastočne. Pomerne hutný materiál, hoci témbrovo veľmi sugestívny, začal po čase pôsobiť trochu chaoticky. Akoby bolo smerov, ktorými sa vydáva, až príliš. Možno by zreteľnejšie vyznel na dlhšej ploche, kde by azda ostal priestor aj na ono rozpletanie. Takto ostal dobrý dojem predovšetkým dojem zo zvuku, z trochu mystickej atmosféry, menej už z tektonického riešenia.

Najrozsiahlejšou premiérou piatkového večera bola Awakening (Precitnutie) Pavla Šabackého. Skladbe určite pristane cyklický pôdorys, ktorý celok logicky rozčleňuje do niekoľkých, adekvátne kontrastných častí. Šabacký myslím veľmi dobre vyvážil záujem o detail a celkový tvar. V partitúre nájdeme mnoho starostlivo zaznamenaných pokynov napríklad k rozšíreným technikám, autorova predstava je očividne dosť presná. Všetky tieto drobnosti potom celok oživujú, zabezpečujú jeho vrstevnatosť a hlavne nie sú samoúčelné – hoci je zvukovosť pre autora dôležitá. V slove o kompozícii autor priznáva podružný programový námet skladby: tým je opúšťanie komfortnej zóny, učenie sa empatii, prepichnutie svojej bubliny. Skladbu môžeme úplne bez problémov počúvať bez znalosti tohto mimohudobného obsahu. Domnievam sa ale, že sa vďaka citlivému uchopeniu stali „programové“ idey pomerne dôležitou súčasťou tohto hudobného organizmu. Awakening totiž pri všetkej svojej rozmanitosti pôsobí celistvo, ukotvene, až rozvážne. Autor akoby už mal nad zdieľaným obsahom, hoci dosť osobným, istý nadhľad. Neznamená to, že by Šabacký nepristupoval aj k dramatickému, ťaživému, dokonca až iritujúcemu výrazivu. Používa ho ale skôr ako ex post komentár k niekdajšiemu nepokoju, prezentuje ho ako súčasť cesty k precitnutiu. Poslucháčovi tak podľa mňa zostáva miesto pre vlastné výklady a predstavy, skladateľova skúsenosť je tu tak trochu archetypom, ku ktorému sa možno vztiahnuť. Aspoň tak som skladbu počúvala ja.

Prague Offspring v kontexte alebo Nie je to len o koncertoch

Tohtoročný Prague Offspring bol prvým z troch rezidenčných víkendov s Ensemble Modern. Po Klangfore Wien je to ďalší špičkový súbor, ktorý sa na Pražské jaro podarilo organizátorom pritiahnuť. Dopad takejto rezidencie sa pritom zďaleka neobmedzuje na možnosť počuť skvelú interpretáciu súčasnej hudby. Pre tunajších skladateľov a skladateľky predstavuje spolupráca s ansámblom týchto kvalít nenahraditeľnú príležitosť. Z reakcií autorov tohtoročných skladieb je zrejmé, ako veľmi si túto skúsenosť cenia. Citujem Haštala Hapku: „Spolupráce s Ensemblem Modern byla absolutně jedinečná. Jako by jeho hudebníkům působilo radost nacvičit dílo co nejlépe v nepřítomnosti skladatele, aby ten pak nic netuše přišel a v úžasu si poslechl přesně pochopený, technicky perfektní tvar, který už v rámci pouhé půlhodiny může prsty dohníst ve vysněný výsledek. Tato zkušenost může mít jedinou negativní stránku: jak ji člověk zažije, chtěl by to už takhle napořád.“ Ešte ďalej zachádza skladateľ Tobiáš Horváth: „To, jak citlivě a s ohromnou rychlostí reagují na každou připomínku, je až neuvěřitelné. Svým hraním se pro mě blíží absolutní dokonalosti.“

Na sobotnej diskusii vedenej Miroslavom Srnkom (s hosťami Pavlom Šabackým, Barborou Tomáškovou a Slavomírom Hořínkom) potom priamo zaznelo, že písať pre takéto zoskupenie môže byť oslobodzujúce. Šabacký popisoval, že nemusel premýšľať nad tým, čo interpreti budú schopní zahrať. Na to zatiaľ v Česku, napriek stúpajúcej úrovni a snahám jednotlivých súborov a iniciatív, nie vždy dosiahneme –  je teda len dobre, že sa o tom hovorí aj na takejto platforme. Ešte lepšie potom je, že to nie je len o slovách, ale aj o konkrétnych činoch. Súčasťou Prague Offspring je totiž aj masterclass s členmi súboru. Tento rok sa ho úspešne zúčastnili čelista Alessandro Mastracci, klavirista Youshin Gim a flautista Marek Přibyl. Ten skúsenosť ohodnotil takto: „Času na práci sice není mnoho, celá akce je však velmi dobře zorganizována a jsem za příležitost pracovat na soudobé skladbě s člověkem přímo z praxe velmi vděčný. Dietmar Wiesner mi navíc dal takové podněty, které využiji i mimo rámec ‚soudobky‘,“ domnieva sa študent HAMU.  

Domáci autori dostávajú v rámci Prague Offspring veľkorysý priestor. Je ale správne dodať, že hlavne pre autorov kratších skladieb a účastníkov Reading Lessons nie je tento priestor bez obmedzení (hlavne čo sa týka rozsahu a obsadenia). Výsledky sú po niekoľkých rokoch každopádne obdivuhodné. Mohli sme si to uvedomiť hneď skraja diskusie: Miroslav Srnka prečítal celkom dlhý zoznam doteraz zapojených skladateľov a skladateliek z Česka a Slovenska. Benefity pre tunajšiu scénu sú teda celkom zrejmé. Aké benefity ale môže rezidencia priniesť súboru? „Rezidencia umožňuje súboru ponoriť sa do hudobnej kultúry danej krajiny. Je to veľké privilégium, sme poctení, že s festivalom môžeme takto spolupracovať. V rámci rezidencie máme navyše príležitosť vytvoriť si s publikom svoj vesmír, vesmír s Ensemble Modern. To je veľmi vzácne,“ hovorí Christian Fausch, riaditeľ telesa. Aký obrázok o českej hudbe zatiaľ súbor má? „S českou hudbou sme doteraz systematicky nepracovali. Na názor je teda možno ešte skoro, ale z toho, čo zatiaľ vidím, sa mi zdá, že majú českí autori silný zmysel pre dramaturgiu skladieb. Súčasní tvorcovia často inklinujú k skladbám, ktoré sú skôr plochami, s minimom pohybu. V skladbách, ktoré sme v tento víkend mali možnosť uviesť, však pozorujem veľa akcie,“ zamýšľa sa Fausch.

Jedným z rozhodnutí, na ktorom sa rezidenčný súbor podieľa najviac, je voľba rezidenčného skladateľa. Tento rok to bol George Benjamin. Jeho stopa na festivale bola oproti minulým rezidenciám (Rebecca Saunders, Georg Friedrich Haas, Olga Neuwirth) oslabená tým, že kvôli indispozícii nemohol prísť. Je to škoda. V kontexte desaťročia trvajúcej spolupráce súboru a skladateľa však aj táto rezidencia dostála svojmu zmyslu a ponúkla zasvätený pohľad do zásadných diel autora. Zazneli síce len dve jeho skladby, v prípade opery Into the Little Hill uvedenej v sobotu večer (reflexe ZDE) však šlo o rozsiahlejší kus. Christian Fausch dodáva: „George Benjamin je nášmu ansámblu veľmi blízky. Myslím, že je výnimočné, že môžeme ponúknuť interpretáciu odobrenú samotným autorom – napríklad Into the Little Hill sme pod skladateľovou taktovkou hrali niekoľkokrát.“ Všeobecne potom Fauch upozorňuje na to, že prácu so žijúcimi skladateľmi považuje za veľkú výsadu – v repertoári Ensemble Modern majú tieto diela podľa jeho slov podiel až 85 percent. „Vždy sa sústredíme na predstavu skladateľa, je naším cieľom ju naplniť. Možnosť interakcie pri skúškach je podľa mňa pritom plodná pre obe strany – je to proces spoločnej diskusie, objavovania, učenia sa,“ myslí si riaditeľ súboru.

Fauschove slová o záujme o zámer skladateľa sme mohli po celý víkend vidieť v praxi. Aj bez nadšených reakcií skladateľov (Slavomír Hořínka dokonca hovoril doslova o inšpirácii súborom) sa dala pozorovať a hlavne počuť prirodzená zvedavosť súboru. Zrovna táto kvalita je pri Ensemble Modern, aspoň pre mňa, ešte výraznejšia než u Klangfora Wien. V čírej podobe sme zvedavosť a hravosť členov súboru a dirigenta Michaela Wendeberga videli na sobotných Reading Lessons. Ide o formát, kedy súbor vlastne z listu hrá drobnú skladbu a rovno debatuje o jej interpretácii či zápise s autorom. Prínosná a pre skladateľov-študentov určite trochu stresujúca „čítačka“ prebehla tento rok veľmi uvoľnene. Opäť tiež zazneli tri veľmi rozdielne kompozície. Spomínaný Tobiáš Horváth formuje svoju skladbu B. ako statickú, pokojnú, len mierne rozčerenú hladinu – svojou koncentrovanosťou ale dostatočne presvedčivú. Konštruktívne komentáre od interpretov sa v tejto skladbe týkali hlavne dynamiky, toho, ako čo najadresnejšie zapísať jej stupne. Jan Kotyk sa v Preludiu a fuge po vzoru Toma Johnsona rozhodol pre racionálne, matematicky inšpirované riešenia. Ako hudobnú teoretičku ma Kotykove postupy celkom bavili – napísať skladbu, ktorá sa dá hrať ako rak, inverzia, aj ako inverzia raka, je bystré. Možno ale takáto skladba funguje viac ako štúdia než ako plnohodnotný koncertný kus: azda ju tak zamýšľal aj autor. Eunika Pechánková potom so svojou skladbou Mokoš priniesla na Reading Lesson trochu programovosti a postupov filmovej hudby. Kompozícia má príznačne zemitejšiu atmosféru a zo všetkých skladieb najviac nadväzovala na tradičnú motivicko-tematickú prácu. Potrebovala by však ešte trochu detailnejšie, premyslenejšie vypracovanie. Objednávku na budúci rok tak získal Tobiáš Horváth. „Věřil jsem, že skladba může uspět. Zároveň jsem ale, jak to bývá, měl pochybnosti. To mě ale koneckonců pohání k tomu, abych psal dál,“ uvádza čerstvo ocenený skladateľ.

Prvý Offspring s Ensemble Modern bol možno nakoniec trochu chudobnejší na stretnutia so zahraničnými hviezdami. Zapamätateľným sa ale stal vďaka autentickému a poučenému prístupu k súčasnej hudbe, množstvu kvalitnej novej tvorby a všadeprítomnej kreatívnej, slobodnej atmosfére. Ďalší veľmi podstatný víkend pre českú súčasnú hudbu.

foto: Pražské jaro / Milan Mošna (užity fotografie ze dne 30. května)

Facebook X E-mail WhatsApp