„Po rôznom klavírnom škriepení sa sestry stretli v mólovej repríze…“

„Orchester tu vstupoval do diela veľmi málo… ako keď človek skočí do konverzácie malým komentárom, len aby pripomenul kontext.“

„Semjon Byčkov víta tento východ slnka, no rovnako vzdáva hold búrke, ktorú odvialo.“

Česká filharmónia sa 3. marca rozlúčila s Viedňou nie inak ako po viedensky. Po úctyhodnom klavírnom výkone sestier Labèqueových, kde sa Mozartovmu dielu dostalo zaslúženej interpretačnej kvality, rozburácal Semjon Byčkov sálu Musikvereinu Symfóniou č. 5 Gustava Mahlera. Bolo počuteľné, že Mahlerova monumentalita sa v priestore trochu tlačila, no viedenské publikum výkon orchestra vo veľkom velebilo.

Predtým, ako si Amadeus Mozart konečne našiel zamestnávateľa, z ktorého područia sa neskôr vo Viedni vymanil, zložil v Salcburku Koncert Es dur pre dva klavíry a orchester, K 365. Mozart mal pravdepodobne úmysel dielo interpretovať so svojou sestrou „Nannerl“. A tak aj dielo pôsobí. Je plné hádok, skákania si do rečí, hravosti, škodoradosti a detinskosti. Možno aj preto si ho sestry Katia a Marielle Labèque zaradili do svojho štandardného repertoáru.

Semjon Byčkov držal orchester už od prvých taktov veľmi skrátka. Je známe, že klavír je v skladbe v popredí, no v tomto prípade bol orchester ešte viac zvukovo zatlačený do úzadia, akoby dirigent vôbec nechcel diváka vyrušovať od klavírneho umenia. V prvej vete Allegro v typicky sonátovej forme obe sólistky uistili diváka, ako bude koncert ďalej prebiehať. Ukázali sluchovo nerozoznateľné prechody a unisona s tak citlivým vnímaním dynamiky a rytmu, že sa nedali rozoznať od sólovej hry jedného hráča. Po rôznom klavírnom škriepení sa sestry stretli v mólovej repríze, v ktorej sa im podarilo vystihnúť nepatrný romantický charakter v melódii. Ako celok bol koncert interpretačne vynikajúci, no do výnimočnosť nevkročil. Boli to však tieto malé momenty, ktoré pridali dielu pozlátka osobitého prístupu vyplývajúc zo znalosti Mozartovej hudby. V pokračujúcom Andante husle a hoboj s ľahkosťou predstavili spevnú melódiu, ktorú oba klavíry prevzali a variovali s ľúbezným zafarbením bez toho, aby vystúpili z doby klasicizmu. Orchester tu vstupoval do diela veľmi málo a keď, tak svojou krátkou harmonickou podporou vyfarbil moment, ako keď človek skočí do konverzácie malým komentárom, len aby pripomenul kontext. Mozart sa v bujarej tretej vete pohráva s melódiou piesne Augsburger Tafelconfect. Jej variácie a prepletania si tu vyžiadali častejšiu vizuálnu komunikáciu medzi sólistkami aj dirigentom. Semjon Byčkov v tomto momente priviedol orchester do tejto hudobnej diskusie ako rovnocenného partnera. Aj keď dielo zrovna brázdilo ponurejšie vody v c moll, Semjon Byčkov aj sólistky tu nespadli do dramatických interpretačných afektov a dielo sa vždy bez výrazného skoku vrátilo do svojej hlavnej, hravej a veselej témy.

Publikum sa nemuselo dlho dožadovať ich návratu na pódium a dostalo sa im štvorručnej odmeny v podobe Pavana-Capricho, op. 12 Isaaca Albéniza. Živá a honosná melódia bola príjemným španielskym výletom a sólistky si dovolili ukázať, ako pracujú s hudbou horúcejšej krvi.

Smutná trúbka zvestuje, že začína Symfónia č. 5 Gustava Mahlera. Zároveň je to malá pripomienka toho, že Mahler žil neďaleko vojenských kasární. Toto zlomové dielo v skladateľovom kompozičnom vývoji obklopí diváka temným pohrebným pochodom už v prvej vete. Dielo sa tu ešte nezmieta v Mahlerovských dynamických výšinách naplno, ale bolo počuteľné, ako zvuk objíma miestnosť a najradšej by od seba odtlačil všetky štyri steny. Semjon Byčkov zachytával gradácie, ako keď vám takmer padne šálka na zem, no vy ju v poslednej chvíli zachytíte. Artikulované behy sláčikov v strede vety sa nestratili ani v burácaní plechových nástrojov a o svoje miesto sa biť nemuseli. V druhej vete orchester efektívne kontrastuje zúrivo groteskné pasáže s príležitostným elegickým upokojením. Po tom, ako sa ukázala durová nádej šťastného konca vety, Semjon Byčkov ešte stiahol vývoj do tzv. „otázniku na konci“ a publikum úspešne držal v očakávaní.

Viedeň pre Mahlera bola hudobne významná rovnako ako pre mnohých skladateľov, no znamenala pre neho aj stratu, hnev a smútok. Medzi tým všetkým balansuje tretia veta Scherzo. V istých chvíľach tu orchester pôsobil rozpoltene a zatiaľ čo plechové dychové nástroje zvýraznili skrytú traumu vo viedenskom valčíku, sláčiky sa do neho straussovsky ponorili. Semjon Byčkov nechal následné Adagietto odviať jarným vánkom do láskavého vyznania. Bez výraznej námahy odkázal orchestru, aby sa vykúpal v Mahlerovom precitnutí. Skladba vrcholí vetou Allegro durovo a víťazne. Zároveň touto „štúdiou kontrastných nálad“ zrovnoprávňuje to, čo sa môže javiť ako pozitívne alebo negatívne. Semjon Byčkov víta tento východ slnka, no rovnako vzdáva hold búrke, ktorú odvialo. Bez prehnanej pozitivity a s nádychom hrdosti priviedol orchester do strhujúceho finále. Ozvena posledného tónu ešte znela a sálou sa už niesol výrazný potlesk publika. Pri ňom si návštevníci odovzdávali pohľady s pokývnutím hlavy ako znak pochvalného uznania.

Foto/zdroj: Facebook České filharmonie

Facebook X E-mail WhatsApp