„Pod Netopilovým vedením predviedlo teleso výkon, ktorý charakter klasicistickej hudby skvele podčiarkol.“

„Luganského interpretácia upútala všadeprítomnou eleganciou a noblesou, ktorá však klaviristovi nezabránila tvoriť zvukovo pestré, niekedy až symfonicky vyznievajúce plochy.“

„Ako celok dielo pôsobilo nesmierne pozitívne, živo, a splnilo tak to najdôležitejšie, čo od tejto symfónie možno očakávať.“

Posledný koncertný program novej abonentnej rady „C“ Českej filharmónie, do ktorej bola zaraďovaná najmä hudba klasicizmu, k sebe stavia všetkých troch velikánov tohto štýlového obdobia: Haydna, Mozarta a Beethovena. V spojení so stále žiadanejším dirigentom Tomášom Netopilom a klavírnym virtuózom Nikolajom Luganským pritom ide o udalosť, ktorú si milovníci prvej veľkej viedenskej trojice určite nemôžu nechať ujsť. Posledný z koncertov je pripravený na dnešné popoludnie.

Vo štvrtok 11. apríla odznel v Rudolfine prvý z troch koncertov, na ktorých Česká filharmónia spolu s Luganským zahrá výber z baletnej hudby k Mozartovmu Idomeneovi, Koncert pre klavír a orchester č. 4 G dur Ludwiga van Beethovena a Haydnovu Symfóniu č. 104 D dur. Je samozrejmé, že orchester neponíma diela v takom zmysle, v akom by sme ich počuli od špecializovaného, historicky poučeného ansámblu; myslím však, že pod Netopilovým vedením predviedlo teleso výkon, ktorý charakter klasicistickej hudby skvele podčiarkol.

Prvým číslom večera boli Chaconne a Pas Seul z Mozartovej opery Idomeneus, kráľ krétsky. Ide pritom o dve z piatich častí, ktoré skladateľ skomponoval k baletným číslam opery. Už v prvej z nich predznamenal dirigent s filharmonikmi rozjasnenú, iskrivú atmosféru, ktorú v príslušných úsekoch udržali počas celého koncertu. Ako výborne vystihnutý kontrast vystupovala druhá z baletných častí, v ktorej hráči predstavili inú, vážnejšiu podobu Mozartovej hudby. Obe časti z Idomenea Netopil vystaval a vypointoval veľmi zaujímavo: možno len občas sa v dramatickejších úsekoch strácala precíznosť artikulácie.

Skvelý Nikolaj Luganskij, označovaný za jedného z najvšestrannejších klaviristov svojej doby, sa pražskému publiku predstavil vo štvrtom, predposlednom Beethovenovom klavírnom koncerte. Jeho interpretácia ma upútala predovšetkým všadeprítomnou eleganciou a noblesou, ktorá však klaviristovi nezabránila tvoriť zvukovo pestré, niekedy až symfonicky vyznievajúce plochy. Okúzľoval znelými basmi, mäkkými pianami, brilantnými pasážami. Naopak nie vždy som sa stotožnila s jeho frázovaním, v ktorom sa na môj vkus miestami, na úkor plynulosti celku, až príliš koncentroval na detail.

S orchestrom si sólista rozumel výborne: obzvlášť pôsobivo vyznela prostredná časť Andante con moto. V striedajúcich sa vstupoch ansámblu a sólistu bolo potrebné napätie, nechýbala ani určitá ponurosť, až mysteriozita. Krajné časti naopak prebiehali s klasicistickým jasom a priezračnosťou, bez zbytočne okázalých gest či výrazovej patetickosti. Priznám sa, že práve takáto interpretácia Beethovena mi je celkom sympatická.

Na záver odznela Symfónia č. 104 D dur Josepha Haydna, skladateľovo posledné dielo v hudobnom druhu, ktorý sa vykryštalizoval práve skrz jeho tvorbu. Tomáš Netopil poňal túto kompozíciu veľmi energicky, vzdušne, často s prirodzeným dôvtipom. V dynamike veľmi vhodne rešpektoval najmä subito zmeny; niekedy sa mi však hlavne prechody do vyššej dynamiky zdali trochu vytrhnuté z kontextu, akoby bez súvisu s predošlým dianím. Predovšetkým v tretej časti Minuetto e Trio: Allegro som tak mala pocit schematického, príliš rozčleneného priebehu, a občas možno aj zbytočne robustného forte. Ako celok však podľa mňa dielo pôsobilo nesmierne pozitívne, živo, a splnilo tak to najdôležitejšie, čo od tejto symfónie možno očakávať. Českej filharmónii teda evidentne pristane aj takáto poloha: azda ju v nej budeme mať možnosť počuť aj v ďalších programoch.

Foto: Petr Kadlec – Česká filharmonie

Facebook X E-mail WhatsApp