Klavírne recitály sa len máločím môžu oprostiť od svojho tradičného tvaru. Na citlivé oživenie tohoto formátu je potrebné zapojiť nové prvky: napríklad tak, ako to na Dvořákovej Prahe spravili 9. septembra Kirill Gerstein a Brad Mehldau. V programe Musical Dialogues in Concert – Composed vs. Improvised Music spojili Mehlaudove kompozície, improvizácie a niekoľko „klasických“ kusov do pripomienky toho, že (dobrá) hudba funguje nezávisle od žánru.

Koncert Mehldaua a Gersteina bol situovaný do Dvořákovej siene a už zameranie hlavných protagonistov určilo fakt, že sme počuli niečo na pomedzí jazzového koncertu a klasického recitálu. Večer nemal dopredu vypísaný program, na webe festivalu sa objavilo akurát niekoľko mien autorov, ktorých hudba by mohla zaznieť. Umelci ale nenechali poslucháča dezorientovaného. Celý program nenútene uvádzali, komentovali výber diel či to, aký bude v nasledujúcich číslach pomer improvizácie a komponovanej hudby. Ostatne, klaviristi uvádzajú, že práve hranica medzi zapísaným a spontánne vznikajúcim patrí k aspektom, ktoré ich v spoločnom projekte zaujímajú najviac. 

Najväčší podiel mali v programe Mehldauove skladby. Klasický klavírny repertoár ťahal za kratší koniec a jeho zastúpenie nebolo nijak prvoplánové. Zazneli dve etudy Györgya Ligetiho a dve nokturná Gabriela Faurého, vždy nasledované Mehldauovou improvizáciou. Bolo až prekvapivé, ako kompaktne program nakoniec pôsobil. Interpreti medzi rôznymi poetikami prepínali veľmi prirodzene a zdalo sa, že skôr hľadali spojnice než rozdiely. V takejto podobe si dramaturgia vyžadovala aktívneho poslucháča, ktorý chce tieto drobnosti hľadať spolu s interpretmi. Každopádne tento prístup zabránil aj tomu, aby sa z koncertu stala „besiedka“ bez zaujímavej koncepcie (niežeby to pri umelcoch tohto typu hrozilo). Pre nás klasickejšie orientovaných to sú cenné podnety. 

Doménou každého z dvojice Mehldau–Gerstein je iná oblasť hudby. Pre Mehldaua je to jazz a s ním spojená improvizácia a tvorba, pre Gersteina hudba klasická, často postavená na dielach „kánonu“. Zo slov a hlavne z pôsobenia oboch klaviristov je ale zrejmé, že tieto oblasti zďaleka nepovažujú za nepriepustné. Držiteľ Grammy Mehldau sa bežne inšpiruje klasikmi. V diskografii má nahrávky nadväzujúce na Bacha, v Dvořákovej sieni sa vyznal zo záujmu o Faurého či z obdivu voči Busonimu. Kirill Gerstein je v Prahe známy napríklad ako pravidelný hosť Českej filharmónie, systematicky sa však venuje uvádzaniu súčasnej hudby a na konte má napríklad spoluprácu s jazzovou legendou Chickom Coreom. 

Napriek prienikom svetov oboch dvoch klaviristov ale bolo v rámci koncertu až fascinujúce pozorovať odlišnosti ich prejavov. Najlepšie sme to mohli „porovnať“ na Faurého Nokturnách (čísla 12 a 13). Každý interpret zahral jedno nokturno a jednu Mehldauovu parafrázu na Faurého (Mehldau má tieto diela zaradené na albume Aprés Fauré). Gersteinovo pojatie jednoznačne prezrádza ukotvenie v klasike. Jeho tón je prierazný a plný, čerpá z mnohotvárnosti úhozu. Hra je plná drobných artikulačných a dynamických nuáns a zrovna v prípade Faurého ústi do prchavého, pastelového impresionizmu. Mehldau zostáva vo svojej hre akoby trochu civilnejší, aj jeho tón pôsobí striedmejšie, možno rovnejšie ako Gersteinov. Často som mala navyše dojem, že nutne nestavia jeden tektonický oblúk, ale postupne sa so záujmom vnára do jednotlivých momentov kompozície. Jeho hra si tak stále zachováva hlboký záujem a tvorivú zvedavosť, nadväzujúcu na improvizačnú prax. Klavír je v tomto vzorci hlavne prostriedkom k tomuto objavovaniu.  

Podobne zaujímavé bolo sledovať interpretáciu Ligetiho etúd (Fanfáry, Arc-en-ciel) a následnú Mehldauovu improvizáciu. Gerstein hrá tieto avantgardné prskavky s ľahkosťou, troškou romantizmu a vlastnej agogiky. To môže byť diskutabilné, prístup ale fungoval hlavne v Arc-en-ciel, ktorá v tejto podobe zapadla aj do jazzového rozmeru večera. Vo Fanfárach sa dala oceniť predovšetkým presnosť sprievodného ostinata. Nadväzujúce Mehldauove improvizácie zakaždým vystihli esenciu etudy a vytvorili jej nadstavbu, pričom klavirista sofistikovane spracovával konkrétny myšlienkový materiál z originálu. Vlastne je v tom aj kus analytickej práce a spoznávania diela z iného uhlu. 

Veľkú časť koncertu potom tvorili skladby Brada Mehldaua. Mnohé z nich vznikli priamo pre tento projekt, niektoré sú tak ešte „v procese“ (napríklad skladba, ktorá ešte nemá názov a Mehldau ju teda uviedol ako „Kirill and Brad stuff“). Mehldauova reč predstavuje do istej miery syntézu. Jednoznačne vychádza z jazzovej tradície, zreteľne ale počujeme inšpiráciu klasikou aj popom či filmovou hudbou. Vybrané skladby pritom poskytovali dostatočný priestor na to, aby sme mali čas sa do skladateľovej komplexnej estetiky ponoriť. Mehldau v skladbách rozhodne nezaprie dušu improvizátora. Diela neformuluje s jednoznačnou linearitou, často pôsobia skôr ako zachytenie rafinovaného tvorivého procesu. Opäť: tento prístup očakáva spoluúčasť poslucháča. Virtuózne pasáže síce občas zaujmú veľmi bezprostredne, väčšinou sa ale treba ponoriť pod povrch, inak môže unikať to najzaujímavejšie. Aj v tých najdynamickejších kúskoch (napríklad pomerne expresívna nová skladba Bitch Slapped) totiž zostáva štruktúra vrstevnatá, hutná a jednotlivé gestá tak nemusia pôsobiť priamočiaro. Ešte viac to platí pre kontemplatívnejšie kusy, napríklad Dream of Felix. Dôležitým parametrom všetkých skladieb bola vyrovnaná sadzba a rozdelenie rolí oboch klavírov. Interpreti sa skutočne dostávali do nápaditého dialógu, bez akýchkoľvek komunikačných problémov. 

Projektov, ktoré s viac či menej komerčnými zámermi deklarujú prepojenie žánrov, dnes vzniká mnoho. Máloktorý ale disponuje tým, čo ponúkajú Gerstein a Mehldau. Prinášajú úprimný záujem, rešpekt a chuť tvoriť nezávisle na tom, o akú z „hudieb“ v daný moment ide. Takto postavený koncept má skutočne potenciál zaujať aj poslucháčov z opačného tábora (hlásim sa ako príklad), dokonca bez toho, aby za týmto účelom siahal po umeleckých kompromisoch.

Foto: Dvořákova Praha

Facebook X E-mail WhatsApp