pondělí, 23 září 2019 10:19

Vizionář, nebo pouze provokatér? Dvořákova Praha hostila Ivo Pogoreliće

Autor:

„Jediné, čo mi v hlave ostalo, bola opäť len otázka, prečo sa to rozhodol zahrať práve takto.“

„Čo sa Barkarole stalo, z môjho pohľadu, osudným, boli už príliš vyšperkované kantilény, ktoré, okrem poetickej jednoduchosti, strácali aj svoj smer a konštrukcia úsekov sa tak rozpadala.“

„Atmosféru tohto temného, vlastne zľahka hororového klavírneho cyklu plného obrazov nadprirodzených postáv vystihol Pogorelić veľmi presvedčivo.“

 

1

 

Asi v súvislosti so žiadnym klaviristom sa prívlastok „kontroverzný“ neskloňuje tak často, ako s Chorvátom Ivom Pogorelićom. Napokon, ako inak označiť umelca, ktorého príchod na hudobnú scénu sa spája s konfliktom porotcov Súťaže F. Chopina, po ktorom zo jury odstúpila samotná Martha Argerich. Svojej povesti nekonvenčného vykladača klavírneho umenia dostál aj v nedeľu 22. septembra, keď vystúpil v rámci festivalu Dvořákova Praha. Hral diela Bacha, Beethovena, Chopina a Ravela.

Už prvé minúty v sále mi pritom potvrdili moje predkoncertné očakávanie: že o tomto koncerte sa ľahko písať nebude. Darmo som totiž tohto umelca niekoľko rokov počula z nahrávok; keď som ho videla na pódiu, jediné, čo mi v hlave ostalo, bola opäť len otázka, prečo sa to rozhodol zahrať práve takto. Nutné však je povedať, že kým pri prehrabávaní sa nahrávkami som sa to občas pýtala aj v pozitívnom zmysle, zaujatá Pogorelićovou originalitou, na jeho pražskom recitáli už tejto otázke zostal skôr negatívny podtón. Samozrejme, nedá sa uprieť, že Pogorelić je v mnohých smeroch veľmi disponovaný interpret. Hoci sa však hrdo považujem za neortodoxnú poslucháčku, ktorá nechce počuť Chopina stokrát tak isto, myslím si, že aj nové riešenia by mali mať logiku, zmysel a byť v danom kontexte „umelecky legitímne“. Bohužiaľ, práve toto Pogorelićovej interpretácii z môjho pohľadu často chýbalo a niektoré miesta tak zneli vlastne zdeformovane. Na druhej strane, treba povedať, že určité momenty dokázal predviesť tak, že som náhle ostávala v akomsi iracionálnom chvíľkovom úžase: že vlastne ani neviem, či som stotožnená s tým, ako to hrá, ale z nejakého dôvodu to na mňa celkom funguje.

 

3

 

Koncert otvorila Anglická suita g mol BWV 808 Johanna Sebastiana Bacha. Myslím, že dielu by pristalo trochu viac striedmosti: napríklad čo sa týka použitia pedálu alebo akcentov, ktoré na mnohých miestach volil interpret také ostré, že narušili konzistenciu celku. Kvôli zaťaženému frázovaniu zneli aj zvukovo celkom zaujímavo pojaté pomalšie časti (Allemande, Sarabanda) trochu kostrbato a celkový obraz diela bol úsečný. Beethovenova Sonáta č. 11 B dur začala mierne nezrozumiteľným Allegro con brio, postupne v nej však Pogorelić ukázal svoje kvality najmä čo sa týka plnej zvukovosti či farebných nižších dynamík a výsledný dojem z tohto diela ostal celkom príjemný.

Priznávam, že najťažšie z celého koncertu sa mi počúvala Chopinova Barkarola Fis dur op. 60. Jej prirodzené, ladné plynutie bolo ohrozené už voľbou pomalšieho tempa, k romantickému charakteru skladby sa príliš nehodili ani tvrdé silnejšie dynamiky. Čo sa však interpretácii stalo, podľa mňa, osudným, boli už príliš vyšperkované kantilény, ktoré, okrem poetickej jednoduchosti, strácali aj svoj smer a konštrukcia úsekov sa tak rozpadala. Nasledujúce Chopinove Prelúdium cis moll ponúklo pár zvukovo pozoruhodných detailov, nad celkom však Pogorelić nemal nadhľad a dej tak občas stagnoval. Mimochodom, všetok obdiv patrí slečne, ktorá obracala noty: tesne pred týmto kusom jej totiž umelec evidentne niekoľkokrát mylne vysvetlil, v akom poradí má listy otáčať.

 

5

 

Najlepšie zapôsobilo záverečné číslo, Ravelov Gašpar noci. Interpret tu odprezentoval svoju schopnosť pútavo pracovať so zvukom, precíznu artikuláciu aj plastickosť fráz. To, ako svojrázne dokáže skladbu pojať, sa v tomto prípade celkom hodilo. Atmosféru tohto temného, vlastne zľahka hororového klavírneho cyklu plného obrazov nadprirodzených postáv vystihol Pogorelić veľmi presvedčivo. Časť Le Gibet (Šibenica) bola v jeho podaní naozaj mysteriózna, časovo dobre vystavaná, záverečný Scarbo bol plnokrvne zlovestný a strhujúci.

Imidž rozporuplnej hráčskej individuality, ktorý Iva Pogorelića sprevádza počas celej 40-ročnej kariéry, sme teda pocítili aj v Prahe. Jeho recitál rozhodne rozprúdil diskusie a vzbudil mnoho otázok, na ktoré si asi každý najlepšie zodpovie sám. Každopádne, to, že meno Pogorelić je v hudobných kruhoch pojmom, má rozhodne svoje opodstatnenie: a či si tento pojem spojíme s pozitívnymi alebo negatívnymi konotáciami, je už len na nás.

 

7

 

6

 

Foto: Dvořákova Praha - Petra Hajská 

Lucia Maloveská

Klavíristka, publicistka, hudební teoretička.

K hudbě, umění i k psaní nejrůznějších textů inklinovala již odmala. Vystudovala gymnázium a posléze klavír na Konzervatoři Jána Levoslava Bellu v Banské Bystrici. V současnosti studuje hudební teorii na pražské AMU a vzdělání v nejbližší době rozšíří v rámci studijního pobytu na Universität für Musik und darstellende Kunst ve Vídni. Zaměřuje se na tvorbu slovenských skladatelů a také na racionální kompoziční postupy. Jako hudební recenzentka spolupracuje a spolupracovala s hudebními portály a periodiky jak v Česku, tak i na Slovensku. Z koncertů odjakživa odcházela plná dojmů a postřehů, které ne vždy měla s kým sdílet, psaní recenzí je tedy pro ni přímo terapií. Miluje klasickou hudbu, ze všeho nejvíc ji však fascinuje hudba soudobá. Příležitostně se věnuje divadlu, literatuře a folkloru, zkušenosti má i v oblasti dramaturgie. Kromě hudby má vášnivě ráda dobré víno a Formuli 1 - a za všemi třemi vášněmi je ochotná jezdit stovky kilometrů. 

Tato e-mailová adresa je chráněna před spamboty. Pro její zobrazení musíte mít povolen Javascript.