„Haas, žiak Leoša Janáčka, v Studii strieda zemitejšie, často folklórom inšpirované myšlienky s melodickými, jemnejšími úsekmi.“

„Výraznejšie gestá si dirigent akoby „šetril“ na záverečného Janáčka.“

„V nežne ladenom Dvořákovom opuse pôsobil ansámbel azda najuvoľnenejšie z celého programu.“

Všimla som si, že je celkom populárne počítať, na koľko dní sme sa počas karantény museli vzdať niečoho, čo je inak úplne bežné. Tak som si to spočítala aj ja. Živú hudobnú produkciu som nepočula 85 dní. Do včera, 27. mája. Mojím prvým koncertom „po“ sa stal večer Pražského jara v Studiu 1 Českého rozhlasu, kde hrala sláčiková sekcia SOČR-u pod vedením Roberta Kružíka.

Okrem stále prízvukovaných zvláštností, ktoré koncerty v aktuálnej situácii majú, mal tento koncert aj jedno celkom iné a azda aj zaujímavejšie špecifikum. Išlo totiž o pražskojarný debut dirigenta Roberta Kružíka, etablovaného inak predovšetkým v Ostrave a Brne. Do pražského hudobného priestoru vstúpil s dielami Pavla Haasa, Krzysztofa Pendereckého, Antonína Dvořáka a Leoša Janáčka.

Studie pro smyčce terezínskeho skladateľa Pavla Haasa je jednou z posledných skladieb tohto autora, a zároveň patrí k tým najhranejším z jeho tvorby. Haas, žiak Leoša Janáčka, strieda v Studii zemitejšie, často folklórom inšpirované myšlienky s melodickými, jemnejšími úsekmi. Tieto kontrasty sa Symfonickému orchestru Českého rozhlasu podarilo úspešne vystihnúť. Akustika Studia 1 je však, samozrejme, nekompromisnejšia, než klasické koncertné sály. Obzvlášť v temperamentnejších, živelných miestach tak odhalila drobné nezrovnalosti v kompaktnosti, najmä čo sa týka jednotlivých skupín medzi sebou.

Pendereckého Adagio, v autorovej úprave pre sláčikový ansámbel, zaradili tvorcovia dramaturgie do programu ako spomienku na tohto ikonického poľského autora. Krzysztof Penderecki totiž zomrel nedávno, 29. marca tohto roku. V tejto vlastne romanticky znejúcej kompozícii sa SOČR predviedol v pôsobivo tvarovaných melodických líniách. Obzvlášť vydarené boli sólové vstupy koncertného majstra Vlastimila Kobrleho a vedúceho sekundov Davida Pokorného. Robert Kružík viedol hráčov skôr zdržanlivo – výraznejšie gestá si akoby „šetril“ na záverečného Janáčka.

Nasledujúce Nokturno H dur op. 40 Antonína Dvořáka podala sláčiková sekcia SOČR-u veľmi citlivo, s vkusne využitou prácou s výrazovými prostriedkami. V nežne ladenom Dvořákovom opuse pôsobil navyše ansámbel, z môjho pohľadu, azda najuvoľnenejšie z celého programu – kompozícia sa tak odvíjala plynulo a išlo o naozaj príjemné počúvanie.

Záverečná Suita pre sláčikový orchester Leoša Janáčka je pre dirigenta Roberta Kružíka dielom, ku ktorému má osobitý vzťah – tak to prezradil v rámci večera v rozhovore s moderátorom koncertu Ondřejom Havelkom. Nesporne to bolo cítiť aj na jeho interpretácii tohto diela. Teleso v tomto prípade viedol najsugestívnejšie a podarilo sa mu naviesť hráčov k iným zvukovým a výrazovým rovinám, než vo zvyšku programu. Výsledkom tak bolo pútavé, pestré podanie, evidentne podložené aj dobrým pochopením štruktúry. Pre záver programu – a Kružíkovho debutu – tak bol Janáček určite rozumná voľba.

Foto: Pražské jaro – Zdeněk Chrapek 

Facebook X E-mail WhatsApp