„Musica non grata môže byť zásadná v tom, že verejnosti predvedie aj výpravnejšie diela, než sa podarilo doteraz.“

„Už pri tak ranej kompozícii si teda uvedomíme, aký talent sme Kaprálovej predčasnou smrťou stratili.“

„Barytónové sólo bolo v podaní Svatopluka Sema až dojemným zážitkom.“

Pražská Státní opera zahájila v nedeľu 30. augusta svoju novú sezónu, zároveň však aj záslužný projekt Musica non grata. Tento štvorročný program je, ako naznačuje už názov, venovaný „nežiadúcim“ skladateľom, tým, ktorých život negatívne a mnohokrát tragicky ovplyvnila politická situácia. Na uvádzacom koncerte tak znela hudba Vítězslavy Kaprálovej, Alexandra Zemlinského a Bohuslava Martinů. Sólovo sa predstavili klaviristka Alice Rajnohová, barytonista Svatopluk Sem a organista Jan Kalfus, Orchestr a Sbor Státní opery dirigoval Karl-Heinz Steffens.

Dôraz je pritom kladený na medzivojnovú Prahu a tiež na osudy, ktoré českých Nemcov a Židov, hudobníkov nevynímajúc, postihli. Ambiciózne plány uviesť zásadné operné a symfonické diela perzekvovaných autorov sa budú napĺňať za podpory Veľvyslanectva Nemeckej spolkovej republiky. Koncert tak vedľa riaditeľa Národního divadla Jana Buriana otvorili minister kultúry Lubomír Zaorálek, starosta Hamburgu Peter Tschentscher a tajomník Federace židovských obcí Tomáš Kraus.

Autorov, na ktorých život a tvorbu mali totalitné režimy zdrvujúci dopad, nájdeme v dejinách českej hudby viac než dosť. Je potešujúce, že sa objavuje čoraz viac projektov, ktoré si ich pripomínajú v hudobnom, ale aj spoločenskom kontexte: spomeňme napríklad aktivity venované terezínskym skladateľom. Musica non grata však môže byť zásadná v tom, že verejnosti predvedie aj výpravnejšie diela, než sa podarilo doteraz. Šéfdramaturg Ondřej Hučín navyše už v tomto koncerte predstavil veľmi pútavý program.

Prvým dielom na programe bol Koncert pro klavír a orchestr d moll op. 7 Vítězslavy Kaprálovej, v podaní Alice Rajnohovej. Dielo skladateľka napísala ako absolventskú prácu na brnianskom konzervatóriu. Koncert štýlovo zasadený do neskorého romantizmu je skladbou veľmi energickou, dravou, zároveň však „remeselne“ výborne zvládnutou. Už pri tak ranej kompozícií si teda uvedomíme, aký talent sme Kaprálovej predčasnou smrťou stratili. Zaujala ma hlavne tretia časť, kde autorka pôsobivo implikuje modernejšie postupy, predovšetkým čo sa týka rytmu. Alice Rajnohová ako aj Orchestr Státní opery pristúpili k skladbe so zrejmým zaujatím a nadšením. Napokon, Rajnohová sa Kaprálovej dielu venuje dlhodobo. Zvukovo však podľa mňa výsledok príliš uspokojivý nebol. Niečo sa stratilo akustikou sály, niečo nevyváženosťou zvuku ansámblu a sólistky. Alici Rajnohovej pritom viac pristali lyrickejšie, menej hutné úseky diela, vrátane krátkej, chmúrnej druhej časti.

Od Alexandra Zemlinského sme počuli dve náladou celkom rozdielne skladby, Žalm 23 op. 14 a Žalm 13 op. 24. Kým prvý zo žalmov má oslavný charakter a Zemlinský ho zhudobnil až s pastorálnym vyznením, druhý z nich, začínajúci slovami „Dokedy, Pane? Stále budeš na mňa zabúdať?“, je vyjadrením hlbokého zúfalstva: hoci s nádejou v jeho závere. Mimochodom, táto komplexná, členitá, osobitá kompozícia je naozaj veľmi pozoruhodným kusom. Žalmy sú v Zemlinského majstrovskej orchestrácii a s použitím zboru skutočne impozantné a Orchestr Státní opery má, ako operné teleso, prirodzene schopnosť dramatickosť diel podporiť. Zvukový balans však ani v tomto prípade nebol ideálny, a to ani medzi nástrojovými skupinami. Zamrzela potom najmä skutočnosť, že Sbor Státní opery znel v mnohých miestach až tlmene.

Záverečná Česká rapsodie pre barytón, miešaný zbor, orchester a organ Bohuslava Martinů sa z programu vydarila podľa mňa najlepšie. Hráčom sa do diela podarilo celkom dobre preniknúť, viedli ho logicky, sláčiková sekcia predviedla kvalitný, kompaktný výkon. Rapsodiu Martinů napísal v roku 1918 ako nadšenú reakciu na snahy o samostatný štát a ide o dielo monumentálne a nesmierne strhujúce. A v neposlednom rade kompozične veľmi pútavé. Diela inšpirované národným cítením pre nás už niekedy vyznievajú nepochopiteľne pateticky, to ale prípad Českej rapsodie určite nie je. Jej veľkoleposť navyše Martinů umne vyvažuje: napríklad barytónovým sólom, ktoré bolo v podaní Svatopluka Sema až dojemným zážitkom.

Prvý koncert Musica non grata tak predznamenal, že od projektu možno očakávať dramaturgicky nevšedné a spoločensky prínosné výsledky. Nechajme sa teda prekvapiť, čo ponúkne ďalej.

Foto: Petr Horník