„Každá skladba, aj vďaka interpretácii, mala potenciál publikum strhnúť.“

„Výkon Španiela Manuela Blanca bol skutočne famózny. Neviem si vybaviť, že by ma že by ma niečia hra na tento nástroj v minulosti tak oslovila.“

„Cottis a hráči SOČRu by najmä prechody medzi rôzne dlhými kontrastnými blokmi potrebovali ešte vyriešiť premyslenejšie.“

Hoci sa Alondra de la Parra, vyhlásená dirigentka z Mexika, nakoniec na Pražskom jare pred Symfonický orchestr Českého rozhlasu postaviť nemohla, publikum v Obecnom dome o zážitok určite neprišlo. Pohotovo ju totiž zastúpila ďalšia výrazná dáma, austrálsko-britská dirigentka Jessica Cottis. Stalo sa tak bez toho, aby sa zmenil program koncertu: 2. júna sme tak počuli diela Šostakoviča, Harutjunjana a Stravinského. Sólistom bol skvelý hráč na trúbku Manuel Blanco.

Koncert bol zložený z diel efektných, vo všetkých prípadoch skôr pozitívne ladených. Šotakovičova Slávnostná predohra op. 96 je nepochybne dielom napĺňajúcim požiadavky slávnostného, jasavého diela, Harutjunjanov Koncert pre trúbku a orchester As dur predstavuje pre sólistu možnosť virtuózneho výstupu, suita z Petrušku je hravým abstraktom z baletu inšpirovaného commediou dell´arte. Každá skladba tak, aj vďaka interpretácii, mala potenciál publikum strhnúť: napokon na mňa však hlavne nabitá dramaturgia prvej polovice bola príliš. Nič to však nemení na interpretačnej úrovni a na tom, že koncertu nechýbala energia, esprit a oduševnenosť, ktorých nositeľkou bola predovšetkým talentovaná dirigentka.

Večer otvorila Šostakovičova predohra, krátky, monumentálny kus napísaný k príležitosti výročia VOSR. Miloš Haase skladbu v slove k programu trefne pomenúva ako prskavku: tomuto označeniu pritom včerajšie podanie spoľahlivo dostálo. Vo veľkolepých fanfárovitých úsekoch bolo teleso schopné naozaj plného, opulentného zvuku, oproti tomu iskrivejšie miesta potom dokázali zahrať pohyblivo, nezaťažene. Cottis pôsobí pri dirigovaní neuveriteľne dynamicky, jej gestá sú výrazné, nevzbudzujú však dojem exhibície. A čo je hlavné, z hráčov skutočne vydolovala maximum: prinajmenšom prvá polovica večera patrila k tomu najlepšiemu, čo som od SOČRu počula.

Nasledoval Koncert pre trúbku a orchester arménskeho skladateľa Alexandra Harutjunjana (1920-2012, niekedy aj Aruťuňan). Dielo z roku 1950 má relatívne tradičný charakter, s názvukmi arménskeho folklóru, modalitou, dokonca občas náznakmi jazzových postupov. Sólista má v jednočasťovom koncerte príležitosť predstaviť sa vo všetkých možných polohách – virtuozitu prevedie v kadencii, lyrickejší výraz v diely Meno mosso, hraného con sordina. Výkon Španiela Manuela Blanca bol skutočne famózny. Neviem si vybaviť, že by ma že by ma niečia hra na tento nástroj v minulosti tak oslovila. Blanco hrá suverénne, plasticky, bez kazov, nástroj v jeho rukách pôsobí ako niečo, s čím je organicky prepojený, niečo, vďaka čomu sa dokáže bezprostredne vyjadriť. S orchestrom aj dirigentkou vhodne komunikoval, porozumeli si v balanse medzi zvukom sóla a ansámblu aj v charaktere jednotlivých dielov. Priznám sa, že Harutjunjanov koncert pre mňa hudobne nie je skladbou, ktorá by ma nejak zvlášť očarila; vďaka stretnutiu charizmatických hlavných protagonistov a najmä mnohotvárnej, po všetkých stránkach zvládnutej hry Manuela Blanca sa z nej však stal zážitok. Čo ma presvedčilo menej, bol prídavok v podobe voľnej časti z Concerto Aranjuez. Niežeby bola zahraná zle, ale pridávať jednu z tisícky úprav tejto, hoci nepochybne stále poslucháčsky pútavej, skladby mi predsa len pripadá trochu prvoplánové.

Druhú polovicu koncertu vyplnila suita z jedného z najúspešnejších Stravinského baletov, z Petrušku. Mnohokrát hraná až sarkastická hudba navodzujúca atmosféru jarmočných predstavení bola v podaní SOČRu farebná, živá, Cottis invenčne modelovala jednotlivé motívy a artikulačno-dynamické detaily. Premenlivá faktúra, metrorytmické zmeny či časté kontrasty však neboli vždy úplne dotiahnuté do dôsledku a k ich dokonalému pochopeniu ešte telesu niečo chýbalo. Stravinského hudba tak na mnohých miestach postrádala plynulosť, Cottis a hráči SOČRu by najmä prechody medzi rôzne dlhými kontrastnými blokmi potrebovali ešte vyriešiť premyslenejšie.

Publikum v Smetanovej sieni na koncert reagovalo nadšene, a niet sa čo čudovať: taká dávka nasadenia a hráčskych kvalít sa nevidí často. Napriek zmene avizovanej protagonistky tak koncert ostal zaujímavou udalosťou tohtoročného Pražského jara.

Foto: Pražské jaro – Petra Hajská

Facebook X E-mail WhatsApp