„Inscenácia je stávkou na to, že príbeh a vzťahy postáv budú fungovať aj v abstraktnejšom, pomerne komornom a navyše relatívne statickom prostredí.“

„Oveľa viac akoby režisérovi imponovala osudovosť a temnota príbehu, ktoré sa nemusia nutne spájať s intenzívnou drámou.“

„Výkon Arnheiður Eiríksdóttir považujem za najvyrovnanejší a najkomplexnejší.“

Po Fibichovej Šárke zaradila Opera Národního divadla medzi svoje premiéry ďalší titul, ktorého protagonistkou je výrazná ženská postava: Cherubiniho Médeu. Opera, ktorá sa rozhodne neradí k tým najviac uvádzaným zaznela v Stavovskom divadle po takmer dvesto rokoch. Nová inscenácia umožňuje vnímať dielo ako plnohodnotný opus, nielen ako kurióznu raritu. Zároveň však z naštudovania ostáva zreteľné, prečo sa záujem operných domov neobracia k Médei pravidelnejšie.

Najskôr teda trochu o samotnom titule. Cherubiniho Médea mala premiéru v roku 1797, už pri veľmi zbežnej rešerši na internete sa však dočítame, že sa jej po celé 19. storočie príliš pozornosti nedostávalo. Až začiatkom 20. storočia pomohla talianska verzia a prepracovanie hovorených úsekov na recitatívy – v tejto verzií sa opera väčšinovo uvádza dodnes a počuli sme ju tak aj v Stavovskom divadle. So samotnou hlavnou (anti)hrdinkou si potom operné publikum väčšinou spája Mariu Callas (a nebudem zastierať, že aj moje vnímanie tohoto partu ovplyvnila la divina celkom zásadne). Luigimu Cherubinimu je často vyčítaná určitá dramatická nevyváženosť. Tú práve dokomponované recitatívy čiastočne zmierňujú, na druhú stranu ale celkový obrázok o tomto diele skresľujú a očividnejšie ho postrkujú smerom k 19. storočiu. Samotná hudba sa ocitá niekde na pomedzí vrcholného klasicizmu a nastupujúcich ranoromantických opier. Technicky, z hľadiska harmónie či melodických liniek, je Cherubiniho jazyk zasadený skôr v medziach staršieho štýlu. Dopredu sa pozerá skrze odvážnejšie výrazové prostriedky, prípadne skrze trochu uvoľnenejší náhľad na formu číslovanej opery. Médea tak dostala do vienka hneď niekoľko aspektov, ktoré sa pri jej naštudovaní môžu premeniť na pomerne náročné dilemy. 

Autor pôvodného francúzskeho libreta François-Benoît Hoffman volí pre operu krátky časový úsek, bezprostredne spojený so svadbou Iásóna a Glauké. Vychádza z tradičných pojatí mýtu o Médei, žiadny z nich však doslovne nepreberá a rôzne sa od nich odchyľuje (veľmi zaujímavo popisuje v bulletine k inscenácii dramaturg Ondřej Hučín). Dejová linka nás vedie od prípravy na svadbu, kde vidíme znepokojenú Glauké, cez zlovestný príchod Médey do Korintu a jej posledný zúfalý pokus získať Iásona späť, až po zosnovanie a dokonanie Médeinej pomsty, ktorej prostriedkom sa stane vražda jej (a čo je podstatné, Iásonových) detí. Opera končí tesne potom, čo Médea deti zabije. Všetko navôkol horí, Iáson a dav zhrozene volajú po úteku zo zeme, Médea sa s proroctvom skorého stretnutia v podsvetí vznáša do povetria. 

Režisér Roland Schwab (rozhovor čtěte ZDE) zasadzuje Médeu do časovo nevyhraneného prostredia. Estetika kostýmov (Sabine Blickenstorfer) a scény (Paul Zoller) môže, hlavne v prvom dejstve, evokovať začiatok 20. storočia, nie je to však jasné a vlastne ani podstatné. Nedá sa teda tvrdiť, že pred sebou aktualizáciu v pravom slova zmysle. Skôr je to stávka na to, že príbeh a vzťahy postáv budú fungovať aj v abstraktnejšom, pomerne komornom a navyše relatívne statickom prostredí. Scéna je jednoduchá, dominujú jej obrovské presklené dvere a predovšetkým je horizontálne rozdelená na dve časti. Zatiaľ čo navrchu sa postavy snažia žiť normálny život, dole, medzi vratkými základmi tohoto sveta, nachádzame Médeu. To, že Médein svet postupne všetko pohlcuje, je vizuálne znázornené celkom jednoznačne. Prevažuje čierna, zabezpečená hlavne všadeprítomnými odpadkovými vrecami (toto riešenie vlastne pripomína berlínsku Staatsoper, kde sa Médea pohybuje medzi hromadami debien), z ktorých Médea vyťahuje napríklad smrtiaci diadém pre Glauké. Prekvapivé je, že zatiaľ čo behom skoro celých troch dejstiev si inscenácia často efektívne vystačí s náznakmi, napríklad so zmenou svetla (design Franck Evin) na konci sa stáva oveľa explicitnejšou. Médea sa namiesto tradičnej dýky oháňa kanistrom s benzínom, Iáson drží v náručí ohorené torzo Glauké, plamene sú nekompromisne premietané na celú scénu, nad všetkým visia zakrvavené telá detí s nápisom „tua culpa“. Inscenácia cez tieto prostriedky možno graduje, zostáva ale dojem zbytočnej triviálnosti. Médea v pojatí Rolanda Schwaba reprezentuje temno, tajomno, zlo. Je to funkčný a pochopiteľný výklad, miestami ale možno trochu plochý. Niežeby som žiadala pre vrahyňu vlastných detí nejak mnoho empatie, Schwab sa však s Médeinou zlobou azda uspokojil až príliš jednoznačne. 

Na druhú stranu, treba povedať, že Médeu inscenoval Schwab ako jednoznačne najplastickejšiu postavu. V tom má táto inscenácia šťastie – hlavná hrdinka trávi na pódiu príliš mnoho času na to, aby si mohla dovoliť byť nudná. Médea Rolanda Schwaba (a samozrejme Světlany Aksenovej) nie je impulzívnou hysterkou, už vôbec sa tu potom nezohľadňuje jej zranená stránka. V určitých momentoch je až chladná, rozhodne vypočítavá, a celkovo v deji pôsobí viac ako ničivý princíp, než ako bytosť, individualita. Akoby bola čiernou dierou, extrémnou deštruktívnou silou, ktorej sa nedá vyhnúť. Takéto pojatie podporuje aj oddaná Neris (Arnheiður Eiríksdóttir), ktorá je síce povahovým kontrastom, zároveň ale ostáva Médeou úplne uhranutá. 

V Schwabovom „normálnom“ svete nájdeme potom postavy skôr šablónovité. Vidím v tom zámer, k hlavnej protagonistke je to vlastne zaujímavý a legitímny kontrast – čím menej životaschopného protivníka Médea má, tým jasnejšia je jej prevaha. Ak je Schwabova Médea jednoznačne zlá, jeho kladnejšie postavy sú jednoznačne bezbranné až naivné. Vzťahy trojice Glauké (Jana Sibera) – Iáson (Evan LeRoy Johnson) – Kreón (Marcell Bakonyi) však vo svojej schématickosti pôsobili trochu nedotiahnuto, ich predstavitelia akoby sa nemali čoho chytiť. Viackrát som si do poznámok napísala, že proste nemajú chémiu – a tá by nutne nemusela chýbať ani v prípade, že prijmeme, že sú tieto postavy vlastne jednorozmerné. Divák sa takto totiž dostáva do situácie, kedy mu režisér nedáva priestor pre súcit s Médeou, s ostatnými postavami však tiež začne sympatizovať len ťažko. Poznamenajme ale, že ani samotné dielo rozvinutiu ostatných rolí príliš nepraje. Režisér v rozhovoroch naznačoval, že chce zdôrazniť dramatickosť opery. Hoci si nemyslím, že by dráma jeho pojatiu chýbala, nemenovala by som ju ako tú najvýraznejšiu kvalitu. Oveľa viac akoby režisérovi imponovala osudovosť a temnota príbehu, ktoré sa nemusia nutne spájať s intenzívnou drámou. 

Podobnú rovinu diela pritom podľa mňa zdôraznil aj dirigent Robert Jindra s Orchestrem Národního divadla. Naznačili sme, že dielo stavia svojich interpretov pred viacero rozhodnutí: jedným z nich je určite štýlové ukotvenie hudobnej zložky. Cherubini už skutočne romantické výboje naznačuje, zároveň ale tejto hudbe pristane precízna klasicistická artikulácia či striedmejšia agogika. Robert Jindra medzi týmito pólmi dokázal balansovať, neviedol orchester do prílišnej mohutnosti, dbal na detaily, nepreháňal tempá. Zároveň však volil plynulejšie dynamické prechody, takisto bol v melodických frázach veľkorysejší a modeloval ich voľnejšie, pričom orchester aktívne reagoval. Tento prístup asi viac vyzdvihol jemnejšie, lyrickejšie, ale aj mysterióznejšie odtiene partitúry. Čo mi ale chýbalo, bola väčšia ostrosť, presnosť artikulácie, húževnatosť v rytmicky pregnantných miestach. Preto podľa mňa príliš nezapôsobili napríklad pohyblivejšie úseky záverečnej scény, kde orchester sugestívnu dynamiku celého obrazu rovnocenne vytvára. Naopak napríklad v árii Iásona v prvom dejstve dopĺňali atmosféru veľmi dobre, práve pomocou subtílnejšieho, ale farebného zvuku. Najviac sa samozrejme orchester ukázal v predohre – tá azda mohla byť ešte trochu živšia a zvukovo kompaktnejšia, orchester v nej (aj vzhľadom k akustike) znel trochu sucho. Vyzdvihnúť tu však treba sláčikovú sekciu, obzvlášť violončelá, ktoré tu svoje party hrali s až nevšedným nasadením. Môj dojem z výkonu orchestru bol prevažne dobrý, hoci bolo počuteľné, že sa súhra ešte musí usadiť. Časom sa teda možno dostaví aj väčší „drive“. Sbor Národního divadla pripravil Pavel Vaněk a hoci sme videli zboristov na pódiu skôr sporadicky, výkon telesa bol podľa mňa nadpriemerný a vyrovnaný. 

Čo sa týka ansámblu sólistov, pre všetkých šlo o debut v roli. Alfou a omegou celého obsadenia je prirodzene výber Médey. Je to náročná rola, nielen technicky, ale aj v tom, že hudobnú pútavosť diela do veľkej miery podopiera práve svojimi výstupmi. Dramatický soprán, ktorý si vyžaduje, preveruje v naozaj rozmanitých polohách. Predstaviteľku nenechá rezignovať na klenuté frázy, ale ani na pohyblivosť. Etalónom role sa stala už spomínaná Callasovej interpretácia, v posledných rokoch uchvátila napríklad Sondra Rodvanovsky v newyorskej Metropolitnej. Obe pritom presviedčajú o tom, že sa Médea nemusí spievať tak úplne kultivovane a že jej pristane aj akási pevná, drsná poloha. Světlana Aksenova sa ukázala ako majiteľka zaujímavého, tmavšieho, trochu zastreného (nie však v najvyšších polohách) sopránu. Nedisponuje ohromujúcim fondom, postačuje však na to, aby znela v exponovaných miestach nosne. Držané výšky nasadzuje spoľahlivo, nie vždy však dosť objemne. Vo výsledku: hoci sa role herecky zhostila celkom presvedčivo, na naozaj veľkolepú Médeu to nestačilo. Už pri sólistkinom vstupe na scénu cítime limity jej hlasu, ktoré by v iných operných partoch ani nemuseli byť zrejmé. Tu však spôsobia okrem iného to, že svoje výstupy smerom k hrozivému finále už príliš negraduje. Čo ale podľa mňa znelo v Aksenovej podaní veľmi dobre bola napríklad ária z prvého dejstva Dei tuoi figli la madre, v ktorom sa jej farba pekne fungovala. 

Dvojica domácich speváčok, Jana Sibera a Arnheiður Eiríksdóttir, sa ukazovali ako vhodná voľba pre svoje role. Jana Sibera znie ako Glauké mladistvo, so stále dostatočne ľahkým hlasom, možno len v stredných polohách s trochu výraznejším vibratom (nedá sa ale povedať, že vyslovene rušivým). Výkon Arnheiður Eiríksdóttir potom považujem za najvyrovnanejší a najkomplexnejší. Známa ária Solo un pianto tak patrila k najlepším momentom predstavenia, hlas Eiríksdóttir pôsobil usadene, zvučne, s istotou, pričom sa jej do hlasového prejavu podarilo autenticky pretaviť úprimný Neridin súcit. Z dvojice mužských predstaviteľov na mňa ucelenejšie pôsobil Marcell Bakonyi ako Kreón. Hoci mi v jeho prejave chýbalo viac plastickosti, bol dosť znelý na to, aby jeho part nezanikal. Dobre sa prejavil v pekne vystavanom ansámbli s Médeou a Neridou, i keď sa k sebe hlasy protagonistov vlastne nehodili celkom ideálne. Evan LeRoy Johnson má ako Iáson trochu nevýrazný prejav a asi najviac z celého „castu“ som uňho cítila neistotu, miestami aj tú intonačnú. Lepšie sa prejavoval napríklad v druhom dejstve v duete s Médeou (v tom je postava Iásona celkovo asi celkovo kreovaná najzaujímavejšie), v tom treťom už vo vypätých miestach trochu forsíroval. Z drobnejších rolí zmieňme napríklad Magdalénu Hebousse, ktorá sa spoľahlivo ujala partu prvej služobnej. 

Nová Médea v Národním divadle s najväčšou pravdepodobnosťou neiniciuje českú renesanciu tejto opery. Predstavuje však zaujímavý a zároveň dostatočne svojbytný dielik do repertoáru, na tom mieste dejín opery, ktoré v rámci bežnej divadelnej prevádzky stále nemáme až tak preskúmané. Pre poslucháčov, ale aj pre súbor tak môže ísť o pôsobivý počin, ktorý bude generovať nové podnety. Na to, aby šlo o prvotriednu strhujúcu tragédiu antického strihu, by však možno inscenácia potrebovala ešte viac autentickej intenzity, hĺbky, a suverenity vo všetkých zložkách. To posledné azda bude otázkou nasledujúcich repríz.

…………….

Recenzia je z prvej premiéry 23. januára 2025.

Foto: Národní divadlo Praha / Petr Neubert