„Exponovaným dychom veľmi dobre sekundovala mäkko, kompaktne znejúca sekcia sláčikových nástrojov.“

„Jana Kurucová každú z piesní jedinečne vykreslila, dbala na ich rozdielny charakter, veľmi dobre si napríklad rozumela so sláčikmi v lyrickej piesni Die Nachtigall.“

„Až v tejto fáze večera sme videli, koľko temperamentu v sebe dirigent má.“

Na hudbu neskorého romantizmu sa zameral Symfonický orchestr Českého rozhlasu na svojom abonentnom koncerte 6. februára. Pod taktovkou hlavného hosťujúceho dirigenta Roberta Jindry a s hostkou, mezzosopranistkou Janou Kurucovou zazneli diela Gustava Mahlera, Albana Berga a Otakara Ostrčila. Dvořákovu síň tak naplno opantal pôvab prelomu storočí. Najväčšou devízou večera sa ale stala zanietená a precízna interpretácia protagonistov.

Každý z trojice autorov, ktorých tento abonentný koncert spojil, sa počas svojej kariéry vydal trochu iným smerom: diela, ktoré zazneli v pondelok večer ale mali v určitom zmysle mnoho spoločného. Zazneli totiž ich rané kompozície; diela, ktoré ich autori napísali vo veku 22 až 26 rokov. Ostrčil a Berg tvorili v tomto období ešte v intenciách hudby prelomu storočí: hoci každý z nich s touto inšpiráciou pracoval po svojom a každý sa k nej v neskoršej tvorbe postavil inak. Výsledkom bola kompaktná dramaturgia, ktorá navyše ponúkla dielo málo uvádzaného českého autora.

Večer otvorila Mahlerova skladba Blumine. Kompozícia, ktorá bola pôvodne súčasťou jeho Symfónie č. 1. Pomalá časť, v ktorej výrazne dominuje trúbka, ale bola po čase z opusu vyradená: Blumine tak teraz na pódiách zaznieva len samostatne. Na prvom mieste je v tomto prípade potrebné zmieniť Jiřího Houdka, zástupcu vedúceho skupiny trúbok, ktorý sa ujal rozsiahleho trúbkového partu. Part má, najmä v krajných dieloch skladby, naozaj sólový charakter a Houdek sa ho ujal veľmi citlivo, s príjemným tónom, ktorý sa prirodzene niesol nad ostatnými nástrojmi, v tej chvíli preberajúcimi rolu sprievodu. Niektoré miesta sóla, hlavne tie s väčšími intervalovými skokmi na vyššie tóny, mohli zaznieť azda ešte plastickejšie. Na hlavnú spevnú tému nadväzujú aj ďalšie, kratšie sólové vstupy dychových nástrojov: mimoriadne nosným, adresným zvukom zaznela napríklad krásne artikulovaná rozsiahlejšia linka hoboja, ktorý hral David Prosek. Exponovaným dychom veľmi dobre sekundovala mäkko, kompaktne znejúca sekcia sláčikových nástrojov. Celkovo sa zdalo, že Robert Jindra dokáže orchester inšpirovať k jasne a zaujímavo tvarovaným frázam, a to bez použitia veľkých gest. Celok sa pod jeho vedením odvíjal pokojne, teleso prirodzene doviedol aj k dynamickému vrcholu diela pred reprízovým dielom.

Zbierka Sedem raných piesní Albana Berga je veľmi pestrou ukážkou toho, s akými inšpiračnými zdrojmi mladý skladateľ pracoval. K neskorému romantizmu sa pridáva impresionizmus, ale aj náznaky neskorších expresionistických tendencií. Pôvodne klavírny sprievod pretvoril Berg do verzie pre orchester až v roku 1928. Klavírnu faktúru pritom aranžuje s veľkým dôrazom na rozmanitosť farieb.

Tá sa, myslím, dostatočne prejavila aj v podaní SOČR-u a Roberta Jindry. Ten opäť viedol orchester podnetne; občas výraz držal „na uzde“, tak, aby zodpovedal aj subtílnejším miestam partitúry; inde naopak vhodne inicioval sentimentálnejšie či expresívnejšie plochy. A čo je veľmi podstatné, mala som pocit, že orchester hranie s Robertom Jindrom baví. Skvele znovu zapôsobili sláčiky; hlavne čisto sláčiková tretia pieseň bola v ich podaní veľmi pekne modelovaná. Vyšli aj sólové línie koncertného majstra Petra Zdvihala. Mnoho priestoru tu opäť dostávajú dychové nástroje: dôležitou sa v početných spoločných linkách stáva hlavne presná súhra a intonácia. Tieto atribúty dychovej sekcii SOČR-u nechýbali; v niektorých piesňach bol ale zvuk rôznych kombinácii drevených dychových nástrojov trochu plochý (tento dojem som mala napríklad u fláut a hobojov v štvrtej piesni). Nič to však nemení na tom, že dychová sekcia predviedla kvalitný výkon: a to aj ako celok, tak aj vo výraznejších vstupoch jednotlivcov; vyzdvihla by som napríklad klarinetistu Aleša Tvrdíka.

Sólistkou bola mezzosopranistka Jana Kurucová, ktorá piesňam prepožičala osobitú tmavšiu farbu v prevažujúcich nižších a stredných polohách. Kontrastom boli potom vyššie polohy, v ktorých sa jej hlas pôsobivo otváral do jasnejšieho timbru. Tým ma speváčkin prejav zaujal asi najviac. Zreteľne s prehľadom sa orientovala aj v členitejších úsekoch partu, ukazovala pohotové zmeny registrov i výrazových polôh. Čo ma naopak mrzelo bola nižšia zrozumiteľnosť textu a to, že balans medzi zvukom orchestru a Kurucovej partom nebol vždy ideálny, v nižších polohách občas zanikla (aspoň tak som to počula na svojom mieste uprostred parteru). Jana Kurucová každú z piesní jedinečne vykreslila, dbala na ich rozdielny charakter. Veľmi dobre si napríklad rozumela so sláčikmi v lyrickej piesni Die Nachtigall, výborne vykreslila naliehavú Liebesode či záverečnú pieseň Sommertage, zaspievaná naozaj intenzívne a podmanivo.

Po prestávke prišiel rad na Symfóniu A dur Otakara Ostračila. Jediná symfónia svojho autora, mladícky počin, ktorý prekypuje energiou a radosťou, nesie zreteľné prvky romantickej a neskoro romantickej hudby. A hoci by som si asi radšej vypočula niektoré neskoršie dielo tohto zaujímavého autora, symfónia je kvalitne vypracovaná a má mnoho naozaj veľmi pekných miest. Navyše, Robert Jindra z diela vydoloval maximum. Až v tejto fáze večera sme videli, koľko temperamentu v sebe dirigent má. SOČR tu viedol k plnému, ale stále nezaťaženému zvuku, a to aj v tých dynamicky najexponovanejších miestach, na ktoré akustika Dvořákovy síně stačila len tak tak. V prvej časti Moderato assai sa opäť výborne predviedol klarinetista Aleš Tvrdík, úputali aj prierazné, jasné trúbky. Najlepšie tu rozhlasoví symfonici zneli práve v hutných tutti miestach, v ktorých preukazovali dobrú súhru. Druhú časť sa podarilo dobre vystavať aj napriek jej premenlivému charakteru, dirigent orchester citlivo previedol cez jednotlivé kontrasty tak, aby zachoval celistvosť časti. Spoľahlivo, hoci nie až tak výrazne zazneli vstupy lesného rohu (Jana Švadlenková). Pekné nižšie dynamiky predviedol orchester v treťom Moderate, symfóniu presvedčivo ukončilo Vivace otvorené svietivou fanfárou plechových nástrojov, v ktorom, aj vďaka dobre nastavenému tempu, nechýbala grácia a nadhľad ani v komplexnejších úsekoch. Ostračil do diela zahrnuje veľa hravých miest, miest, v ktorých je zakódovaná bezprostredná radosť z hudby. To, že sa SOČRu a Robertovi Jindrovi podarilo pracovať s týmito atribútmi je podľa mňa to najdôležitejšie.

*******

Foto: Symfonický orchestr Českého rozhlasu