Debut jak víno: František Macek a SOČR
„Na Františkovi Mackovi bolo od začiatku vidieť, že má o diele presnú predstavu, ktorú – aspoň z mojej diváckej perspektívy – dokázal úspešne pretaviť do jasných gest.“
„Moser hrá s odzbrojujúcou prirodzenosťou, ktorou ešte podtrhol všetky dispozície, ktoré v tomto diele uplatnil.“
„Mojím osobným highlightom večera sa však stalo až ďalšie číslo: Sibeliova En saga.“
Debut Pražského jara patrí medzi prvé koncerty, ktoré sa podarilo odohrať za prítomnosti divákov. Chvalabohu, žiada sa povedať. Počuť výkony debutanta Františka Macka, sólistu Johannesa Mosera a Symfonického orchestru Českého rozhlasu len z televízie by bola totiž veľká škoda.
Dramaturgia koncertu 26. mája bola vystavaná z diel, ktoré voľne súviseli s doterajšou kariérou debutujúceho dirigenta Macka – Malá suita Witolda Lutosławského odkazovala na Mackovo pôsobenie v Katoviciach, Sibeliova En saga zas na jeho pobyt v severnej Európe. Na programe bol tiež slávny Schumannov Koncert pre violončelo a Dvořákova Píseň bohatýrská: pre mňa ďalšia z vynikajúco vystavaných dramaturgií tohto ročníku Pražského jara.
Koncert teda odštartoval poľskou hudbou. Lutosławského Malá suita vznikla ešte pred tým, ako sa stal skladateľ vedúcou postavou poľskej avantgardy. Hudbu by sme azda mohli skôr označiť za takpovediac neofolkloristickú: autor sa priamo inšpiroval poľskou ľudovou hudbou. Na Františkovi Mackovi bolo od začiatku vidieť, že má o diele presnú predstavu, ktorú – aspoň z mojej diváckej perspektívy – dokázal úspešne pretaviť do jasných gest. S touto devízou potom pracoval počas celého koncertu. Hudba Malej suity je premenlivá, priebeh je relatívne komplexný a k tomu, aby jednotlivé zmeny dynamiky, faktúry či rytmu mali požadovaný efekt, je potrebné sústredenie a dobrá súhra telesa. Myslím, že SOČR tieto predpoklady spĺňal. Navyše mal orchester veľmi dobrý zvuk a pod vedením Macka dobre vyzneli inštrumentačné detaily, ktoré Lutosławski predpísal. Veľmi príjemný hudobný zážitok.
Ťažiskom koncertu bol Koncert pre violončelo a orchester a mol od Roberta Schumanna. V diele sa predstavil Johannes Moser, ktorý patrí k tým najzaujímavejším mladým violončelistom dneška. Sólového partu v Schumannovom koncerte sa zhostil s nadhľadom, invenciou a rešpektom k tomu, že tento koncert nie je dielom stavaným „na efekt“ (hoci o nedostatku virtuóznych plôch nemožno hovoriť). Moser hrá s odzbrojujúcou prirodzenosťou, ktorou ešte podtrhol všetky svoje dispozície, ktoré v tomto diele uplatnil. Veľmi som si v jeho podaní vychutnala lyrickú druhú časť, s nádhernými kantilénami a príjemným zvukom v nižších dynamikách. Moserovo violončelo znelo v Smetanovej sieni subtílnym tónom, nevýhodou bolo, že ho občas azda príliš prekryl orchester – zvukový balanc jednoducho, aj kvôli akustike, nebol vždy ideálny. V tomto diele ma orchester a dirigent, napriek spoľahlivému výkonu, presvedčili o trochu menej než v iných dielach – osobne mi chýbal jasnejší ťah. Celkovo však Koncert pôsobil veľmi dobrým dojmom a Johannes Moser svoj výborný výkon ešte umocnil prídavkom z Bachovej Suity č. 3.
Mojím osobným highlightom večera sa tak stalo až ďalšie číslo: Sibeliova En saga – úchvatné, tajomné dielo s potenciálom dostať sa pod kožu. Tento potenciál podľa mňa využili František Macek a SOČR naplno. Keď som sa na koncert pripravovala, vypočula som si viacero nahrávok – a len máloktorý súbor ponúka tak sugestívnu a farebnú interpretáciu ako SOČR a Macek. Prevedeniu nechýbalo porozumenie skladbe, jej stavbe a priebehu tak, aby bola naozaj súdržná. Takisto hudobníci neostali nič dlžní elektrizujúcej, mystickej atmosfére. Dobre vyznela Sibeliova inštrumentácia a jeho pestré kombinácie nástrojov. V diele sa skvele predstavili plechové nástroje (znamenité lesné rohy), takisto sme počuli krásne sóla: predovšetkým violové (vedúci skupiny Jakub Novák) a záverečné, nevšedné klarinetové sólo, ktoré nádherne, plasticky zahral Lukáš Dittrich.
Na záver sme si vypočuli údernú Píseň bohatýrskú Antonína Dvořáka. Orchester pokračoval v nastavenej kvalite zvuku, predstavil sa v opulentných, znelých forte: pocit, že ma zo všetkých strán obklopuje zvuk orchestra, som si po mesiacoch online koncertov naozaj užila. Aj v tomto diele som mala dojem, že František Macek je podnetným lídrom, ktorý svoje gestá naozaj volí s rozvahou a jasným zámerom. Výborná bodka za výborným koncertom.
Foto: Petra Hajská
Příspěvky od Lucia Maloveská
- Mezi mytickým a skutečným. Rusalka Národního divadla nepohoršuje ani nenudí
- Jak vnímat Tenneyho pohlednice. Prague Music Performance na hranici konvencí
- Smetana Gala důstojné a podnětné
- Komorní rozhlasoví symfonici. Flétna a harfa noblesně i brilantně
- Arnheiður Eiríksdóttir: Publikum musí pocítit, co je pravdivé
Více z této rubriky
- Strhující. Wihanovo kvarteto s Jiřím Kabátem v synagoze Heřmanova Městce
- Řízená střela do černého. Strhující hostování Thomase Søndergårda v Newyorské filharmonii
- Když zazní romantika. Dojetí v sále olomoucké Reduty
- Když Janáček je ze všech nejmenším Janáčkem
- Smetana 200 & Davies 80. Má vlast v souboji s umělou inteligencí